Zrkadlo dejín v tvorbe Mikuláša Klimčáka
V kontexte slovenského výtvarného umenia dielo Mikuláša Klimčáka je ojedinelé svojím programovým zacielením na cyrilo-metodský odkaz a na historickú tematiku. Oživuje nielen dedičstvo byzantskej kultúry – prameň našej viery a písomníctva, ale aj históriu slovenského národa na jeho zložitej ceste k národnej emancipácii a štátnosti.
Mikuláš Klimčák po skončení základného a stredoškolského vzdelania v rodnom meste pokračoval v štúdiu na Vysokej škole umelecko-priemyslovej v Prahe, ktorú ukončil roku 1948. Potom sa vrátil do rodného kraja ako jeden z nepočetných monumentalistov, ovládajúci veľmi dobre technológiu monumentálnych výtvarných techník.
Prvé kroky Mikuláša Klimčáka na poli umenia patrili do obdobia povojnovej obnovy našej vlasti (päťdesiate roky). Mladého umelca plnohodnotne zamestnávali prácou na dotváraní architektúry témami s ľudským, humanistickým a národným ladením. Vo voľnej tvorbe prevládala svetská tematika, v ktorej reagoval na spoločensky významné udalosti, oslavu života, rodiny a prírody. Svojou tvorbou pôsobivo reagoval aj na baladickosť poézie a prózy, na prácu jednoduchých ľudí i na hrdinstvá slovenského národa, najmä na jánošíkovské témy, tiež na historickú a mytologickú tematiku.
Klimčákova tvorivá invencia sa zjavne prejavovala už v jeho prvých vážnych pokusoch na poli monumentálnej tvorby. Vidíme to najmä vo farebných (mozaikových) oknách (plošné dekoratívne chápanie, priehľadnosť spájajúca interiér s exteriérom). Toto chápanie prenášal aj do freskových malieb a gobelínov, v ktorých budoval zobrazenie vytváraním viacerých horizontov. Napokon v 60-tych rokoch dospel k tvorbe obrazov – majestátnych kulís, v ktorých ide o adíciu najkrajších pohľadov na historickú architektúru a súsošia mesta Bratislavy.
Mikuláš Klimčák dokázal, ako málokto z jeho rovesníkov, transformovať realitu do zduchovnenej podoby, do rýdzeho plošného, štylizovaného i znakového zobrazenia. Je to Klimčákova genetická, osobnostná danosť, prameniaca z imaginatívnych stimulov sakrálneho umenia, najmä ikon, ktorých existencia v jeho rodnom kraji podvedome vplývala na mnohé generácie.
Jedinečnosť umelcovej osoby a tvorby spočíva v ideách, ktoré prenikajú autora i jeho dielo. Je to otvorený teizmus, ktorý je naplnený niekoľkými rozmermi. (Porovnaj: Langleyová, M.: Náboženstvá. In: Viery a vyznania. Bratislava, Slovart 1994, str. 12). Klimčák si prehlbuje poznanie štúdiom histórie, a to všeobecnej (zúčastnil sa na početných zahraničných študijných pobytoch), ale aj národnej (po r. 1848 sa spoločnosť “začala organizovať” na národnom princípe, dôsledkom čoho bol rozvoj archeológie). Klimčák v zhode s výdobytkami archeológie prejavuje interes o prvé štátne útvary slovanských národov. Veľkomoravská ríša a cyrilo-metodská misia boli už dávnejšie fakultatívnym centrom jeho študijných záujmov. Rok 1963 znamenal v Klimčákovej monumentálnej tvorbe obrat od svetskej tematiky k cyrilo-metodskej orientácii. Začal zhotovením návrhu na gobelín s názvom Príchod byzantskej misie.. (tempera na plátne, formát 328 x 606 cm). V tomto diele, podobne ako aj v ďalších témach dotýkajúcich sa osôb a udalostí spojených s príchodom solúnskych bratov na Veľkú Moravu, Klimčák sa usiloval v tapisériách, artprotisoch, maľbách, ale aj v ikonách tlmočiť vierohodnosť svojej doby, umocniť duchovné poslanie aktérov udalostí, ktorými boli sv. Cyril a sv. Metod, sv. Gorazd, sv. Michal, sv. Rastislav, ďalej panovníci a pápeži a iní svätí. (Sv. Peter , sv. Andrej. sv. Mikuláš, atď.)
Mikuláš Klimčák sa zanietene zaujíma nielen o históriu, ale aj o systém náboženstva. Podrobne pozná a uplatňuje vo svojej tvorbe atribúty svätých, ich účinkovanie, skutky apoštolov Kristových , udalosti a mýty späté s významnými osobnosťami. Tieto majú napokon aj v cyrilo-metodských témach zásadný význam. Autor etiku mýtov o svätcoch vnáša nielen do obrazov, ale aj do svojho života. Praktické náboženstvo a účasť na obradoch ho obohacujú o pocity nadprirodzenosti, oddanosti a tieto plnohodnotne rezonujú aj v jeho tvorbe, čo je naplnením spoločenského aspektu viery.
Podobne aj v jeho novodobých ikonách pozorujeme individualizáciu a hľadanie osobitého výrazu, ktorý je v protiklade s tzv. obradným formalizmom, požadovaným klasickou ikonopisnou maľbou. Jeho ikony sú plné jasu, duchovného pokoja a vrúcnosti. Akoby v nich neboli žiadne tiene, ani smútok, iba nádej.
Uvoľnenie duchovnej klímy (a to tak po roku 1968, ako aj po roku 1989) inšpiratívne vplývalo nielen na prebúdzanie kresťanských hodnôt, ale aj na národné povedomie, ktoré v tvorbe Mikuláša Klimčáka plnohodnotne prekvitá. Svojím dielom manifestuje nielen výtvarné, ale aj filozofické myslenie. Naplnený vierou a poučený odkazom byzantského umenia, najmä ikonopisom, vyjadril svedectvo o duchovných hodnotách histórie ľudstva.
doc. PhDr. Anton Jusko, CSc. (výtvarný teoretik a kritik)