Mikuláš Klimčák (* 16. november 1921, Humenné, † 2. marec 2016, Bratislava) bol slovenský maliar, sochár, monumentalista, filozof, ilustrátor, reštaurátor a ikonopisec.
Výrazovo čerpal najmä z tradičnej byzantskej ikonografie. Vo svojej tvorbe akcentoval počiatky slovenských národných dejín a obdobie Veľkej Moravy.
Vytvoril ikony viacerých osobností tohto obdobia. Jeho inšpiráciou bol i slovanský dávnovek, dejiny kresťanstva, nesmrteľnosť, materstvo, rodina a spoločnosť. Patril medzi najvýznamnejších predstaviteľov slovenského výtvarného umenia.
Talent zdedil po svojom otcovi Rudolfovi, ktorý bol vychýreným umeleckým stolárom. Prvú vec, ktorú dal otec po narodení Mikulášovi do ruky bol malý štetec. A povedal mu: Budeš maliarom…
Študoval na Odbornej škole drevárskej v Humennom, kde si jeho talent všimol učiteľ kreslenia – akademický maliar Jozef Chovan, ktorý sa mu venoval aj mimo vyučovacích hodín. Neskor v rokoch 1943 – 1945 študoval na oddelení kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave u J. Mudrocha.
Na spoločné prijímačky na túto školu si spomína jeho konškolák Róbert Dúbravec (maliar a výtvarný pedagóg): “Kreslili sme hlavu a kompozíciu “Letný deň”. Klimčák nakreslil kompozíciu ženských aktov. Jeho kresby patrili medzi najlepšie.“
Po absolvovaní bratislavskej SVŠT chcel Klimčák v štúdiu pokračovať. Aby mal vôbec na vlak a mohol sa zúčastniť prijímačiek na slávnu pražskú UMPRUM-ku, musel predať svoje hodinky. Stalo sa tak na námestí v Bratislave. Oplatilo sa. Na školu ho vybrali spomedzi 700 uchádzačov.
UMPRUM-ku (Vysokú školu umeleckého priemyslu v Prahe) ukončil v roku 1948 u profesorov Františka Tichého a Jozefa Nováka. Po dvojročnom pôsobení na východnom Slovensku žil a tvoril od roku 1950 v Bratislave.
Klimčákove diela sú v umeleckých zbierkach mnohých prezidentov. Ich majiteľmi boli či sú aj bývalí česko-slovenskí prezidenti – Antonín Novotný a Václav Havel. Ruská hlava štátu Vladimir Putin vlastní od roku 2005 jeho dielo Oslobodená Bratislava (gobelín 230/230 cm, 1965). Pápežovi Jánovi Pavlovi II. daroval Klimčákovu ikonu i plastiku vtedajší slovenský prezident Michal Kováč počas oficiálnej návštevy Vatikánu.
“Je to výborný pocit. Spomínam si na sovietskeho veľvyslanca, ktorému končila misia na Slovensku. Mohol si vybrať v galérii jedno z mojich diel. Najviac sa mu páčil Jánošík,“ prezradil v minulosti Klimčák pre denník SME.
O jeho dielo Predavači korenia (olej) prejavil veľký záujem bývalý slovenský prezident Rudolf Schuster. Chcel ho mať vo svojej súkromnej zbierke. Nepodarilo sa mu to. Obrazu, ktorý Klimčák namaľoval v roku 1965, sa totiž autor vzdať nechcel. Umelec totiž svoje diela, v posledných rokoch života, zo zásady nepredával. Odmietal to robiť z dôvodu, že ich chcel mať pohromade ako ucelenú kolekciu. Dokonca diela, ktoré v minulosti predal či daroval skupoval naspäť.
Práce Mikuláša Klimčáka sa nachádzajú v slovenských a zahraničných múzeách, galériách, súkromných zbierkach. Gobelíny a obrazy zdobia priestory vrcholných inštitúcií Slovenskej republiky. Šesť metrov dlhý a takmer tri roky tkaný gobelín Príchod Byzantskej misie skrášľuje historické múry Bratislavského hradu.
Nesmrteľný bájny vták Fénix zvečnený umelcom do artprotisu visí v Národnej rade Slovenskej republiky. Je to jeho dar parlamentu pri príležitosti vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993. Viaceré jeho diela zdobia aj Ústavný súd v Košiciach. Tapiséria Patróni Európy sv. Cyril a Metod zasa visí v bratislavskom Dóme sv. Martina.
Na Bratislavskom hrade je osadené vrcholné umelecké dielo autora Príchod Byzantskej misie. Gobelín bol utkaný začiatkom 70-tych rokov vo Valašskom Meziřičí. Od polovice 80-tých rokov sa stal súčasťou priestorov štátnej reprezentácie – predsália Rytierskej siene. Odkúpilo ho od Klimčáka vtedajšie vedenie Slovenskej národnej rady za viac ako milión československých korún. V tom čase išlo o naozaj veľmi vysokú čiastku.
Zaujímavá je aj história jeho vzniku. “Presne v roku 1963 sme si pripomínali 1 100. výročie príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Vtedy som čítal v novinách, že sa v Brne pripravuje veľká archeologická výstava. Prihlásil som sa tam. Povedali mi, že nemajú obrazy, len vykopávky – zbrane, pôdorysy kostolov, nejaké písomnosti. Navštívili ma archeológovia, prišli sa pozrieť, čím sa zaoberám. Tak sme sa dohovorili a mal som výstavu. Potom neskôr som túto moju myšlienku realizoval aj ako gobelín, ktorý sa doteraz nachádza na Bratislavskom hrade,” povedal Klimčák pre SME.
Spomenúť treba tiež farebnú vitráž v nemocnici v Revúcej (1957), gobelíny Jánošík (1960), Slovensko (1973), Nový život (1972), Práca (1972), návrh na mozaiku na Pražskom hrade, tempera (1965), nástenné maľby na základnej škole v Bratislave, v rekreačnom stredisku Tatranská Lomnica či v kúpeľoch Piešťany.
Podieľal sa na výzdobe mnohých gréckokatolíckych chrámov na Slovensku, a to tvorbou ikon, stenopisov, krížov a pod. Jeho dielom je oltár, ikonostas a vnútorná maľba v gréckokatolíckom chráme v Bačkove; vnútorná maľba v pútnickom chráme v Ľutine (pútnicke miesto v Ľutine); krížová cesta v Humennom; okná v gréckokatolíckom chráme v Ľubici; bohostánok v gréckokatolíckom chráme v Kružlove; olejomaľba sv. Cyrilla a Metoda v kostole na bratislavskej Kalvárii; ikona sv. Gorazda v rímskokatolíckom kostole v Kútoch; olejomaľba sv. Cyrila a Metoda v rímskokatolíckom kostole v Nových Zámkoch; nástenné maľby v rímskokatolíckom kostole v Kátlovciach; freska sv. Michala v rímskokatolíckom kostole v Sklabinej; 8 farebných vitráži v Hruštíne; vitráž sv. Cyrila a Metoda v Hubovej; vitráž so svätými v Dolnom Smokovci; dve monumentálne vitráže (Svätá Rodina, sv. Mikuláš) v Prešove. Podľa jeho návrhu bol realizovaný aj sarkofág gréckokatolíckeho biskupa mučeníka Petra Pavla Gojdiča (1888-1960) v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove.
Klimčák bol kvôli svojej tvorbe pod drobnohľadom ŠtB. Agenti komunistickej tajnej služby ho viackrát navštívili aj priamo v ateliéri na Šancovej ulici v Bratislave. Snažili sa mu dohovoriť a usmerniť ho. Márne.
Zúčastnil sa na mnohých celoslovenských výstavách a súťažiach. V rokoch 1985-1986 sa zúčastnil viacerými výtvarnými dielami na putovnej výstave „Počiatky slovenských dejín a prejavy veľkomoravskej tradície“ vo výtvarnej a literárnej tvorbe v Bratislave, Komárne, Martine a Košiciach. Jeho diela upozornili na seba a vyvolali veľký ohlas v širokej verejnosti ako aj v tlači. Z personálnych výstav treba spomenúť výstavy v Bratislave a Košiciach (1961, 1971, 1986), Komárne, Nitre (1972), Humennom (1972), Prahe (1973), Berlíne (1973), Komárne (1987), Sofii, New Yorku, či Ríme. V Trenčíne na hrade vystavoval od mája 1987 do októbra 1988.
Ako maliar bol skôr filozofom, než pozorovateľom. Pracoval a tvoril v širokej škále monumentálnych techník, od tkanej, viazanej tapisérie, art-protisu, textilnej koláže-aplikácie, cez vitráž a gubu k štukolustru, mozaike, betónovým reliéfom a dreveným objektom. Je označovaný za majstra vitráže, sakrálnej a svetskej architektúry – ako prvý u nás v asymetrickej farebnej vitráži využil konštrukciu, resp. mrežu vitráže ako výtvarný spolu komponent s využitím výtvarnej hodnoty priesvitných plôch.
Svojim rozsiahlym dielom zasiahol takmer do všetkých oblastí výtvarnej tvorby. Bol tiež členom známkovej komisie. Je i autorom viacerých poštových známok. Medzi filatelistami sú vysoko cenené. Podľa online filatelistického magazínu Infofila.net patria ním vytvorené „Vianoce“ k doteraz najhodnotnejším slovenským známkam s vianočným motívom – nielen zvoleným výtvarným námetom, maliarskou dokonalosťou ale i celkovou novou a netradičnou ikonografickou kompozíciou.
Pri príležitosti 100. narodenín vydala Slovenská pošta v decembri 2021 známku s portrétom Mikuláša Klimčáka. Motívom známky je umelcov portrét doplnený o detail jeho gobelínu „Byzantská misia na Veľkej Morave“ z majetku Národnej rady SR. Autorom výtvarného návrhu známky, FDC a FDC pečiatky s použitými dielami Klimčáka je akademický maliar Martin Činovský.
V poslednom roku starého Milénia vydal vo vlastnom náklade reprezentačné bohato ilustrované dielo Konštantína Filozofa Proglas, básnického Predspevu staroslovienskeho prekladu evanjelia (v slovenskom preklade básnika Viliama Turčányho). To si zo Slovenska odniesli mnohí zahraniční štátnici ako dar prezidenta Slovenskej republiky.
Mikuláš Klimčák obetoval tvorbe rodinný život. Žil sám, skromne a pokorne v byte na Šancovej ulici, ktorý bol súčasťou jeho ateliéru. Deň začínal na terase – cvičením jógy pri východe slnka.
Po mozgovej cievnej príhode, vo veku 85 rokov, musel sa nanovo učiť rozprávať, písať aj maľovať. Zvládol to bravúrne a vo veľmi krátkom čase, čím šokoval aj svojich lekárov. Bolo to vďaka jeho neuveriteľnej húževnatosti a vnútornej sile, ktorú mu dodávala jeho viera. Zásluhu na tom majú aj jeho dve netere, ktoré ho chodili do nemocnice nanovo učiť rozprávať.
Vo svojej tvorbe chcel vyjadriť svedectvo o dnešnom živote, svedectvo o veľkej historickej minulosti národa, svedectvo o poézii dnešného žitia a nadovšetko svedectvo o dejinnej oprávnenosti svojho ľudu na svojbytný národný a sociálny život.
Pochovaný bol 10. marca 2016 na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, neďaleko katedrálneho chrámu Povýšenia svätého Kríža, ktorý dlhé roky navštevoval.
Po dlhoročnom úsilí Klimčákovej rodiny sa konečne podarilo skompletizovať jeho celoživotnú tvorbu. Našli sa jeho viaceré stratené či zabudnuté diela, ktoré boli roztrúsené po celom svete. Umelec na ne časom pozabudol a tak ostali dlhé roky v Bulharsku, či Amerike.
Podarilo sa zachrániť a zreštaurovať aj pár diel, ktoré znehodnotili bezdomovci. Boli uložené v priestoroch bývalého chátrajúceho Istropolisu. Do miestnosti s dielami vnikli cez rozbité okno ľudia bez domova a istý čas v nej prespávali. Z veľkých obrazov si vyrobili stan a prikrývali sa dokonca Klimčákovými gobelínmi. Viaceré diela boli značne poškodené, niektoré z nich sa však podarilo zreštaurovať a zachrániť.
perokresba © Miroslav Vomáčka, A4, 12/2014
